RICHARD RÉTI
ŠACHOVÝ GÉNIUS Z PEZINKA
Začiatkom augusta výjde, pri príležitosti 130. výročia narodenia a 90. výročia úmrtia Richarda Rétiho publikácia historika umenia Olivera Solgu nazvaná „Richard Réti – Šachový génius.“ Kniha o jeho živote a diele vychádza na Slovensku po prvýkrát. Bude mať vyše dvesto strán a viac ako 40 fotografií a 15 kresieb a podrobne sa venuje nielen jeho životným osudom, mimoriadnej hráčskej kariére a turnajovým víťazstvám, ale aj pedagogickej a publicistickej činnosti. Vydavateľom je Malokarpatské múzeum v Pezinku, v predaji bude od začiatku augusta.
Kráľovská hra – šach, možno u nás nemá až takú tradíciu a popularitu ako v niektorých iných krajinách sveta, no napriek tomu práve Slovensko dalo svetu jedného z najvýznamnejších a najoriginálnejších hráčov šachu – Richarda Rétiho. V rokoch 1918 – 1929 patril dokonca medzi najlepších svetových šachistov a okrem toho zásadne ovplyvnil aj vývoj šachovej teórie. Je spomenutý vo všetkých encyklopédiách šachu, najprv ako významný rakúsky či maďarský šachista, neskôr, po rozpade Rakúsko – uhorskej monarchie, ako prvý československý šachový veľmajster. Jeho meno je uvádzané na čestnom mieste medzi najlepšími z najlepších a to nielen pre originálne šachové novátorstvo, ale aj pre nezabudnuteľné majstrovské šachové partie, ktoré zohral s najväčšími šachistami svojej doby. Dodnes ich obdivujú a študujú hráči šachu po celom svete a dodnes sú známe postupy, ktoré nesú jeho meno. Pravdepodobne najznámejšie z nich je takzvané „Rétiho otvorenie“.
Priniesol však nielen nový a úspešný systém otvorenia hry, ale bol tvorcom aj brilantných koncových štúdií. Pozoruhodný je aj fakt, že Réti počas svojej, nie príliš dlhej šachovej kariéry, aspoň raz porazil, s výnimkou Laskera, každého významného hráča svojej doby.
Richard Réti začal svoju šachovú kariéru ako klasický kombinačný hráč. Po prvej svetovej vojne sa však jeho štýl zmenil a stal sa, spolu s Áronom Nimcovičom a Júliusom Breyerom, hlavným predstaviteľom takzvaného „hypermodernizmu“ v šachu a zakladateľom Hypermodernej šachovej školy. Ako šachový mysliteľ, vďaka svojmu mimoriadnemu intelektu, predstihol Réti svoju dobu pri skúmaní šachových zákonitostí a princípov.
Neboli to však len majstrovské šachové partie a geniálne riešenia úloh tohto československého veľmajstra, ktoré ešte aj dnes obdivujú vyznávači kráľovskej hry po celom svete, ale aj jeho myšlienky, zachytené v dvoch publikáciach (Majstri šachovnice a Nové idey v šachu), ktoré zásadne ovplyvnili vývoj šachovej teórie a zároveň mu zaistili jedno z najžiarivejších miest na šachovom nebi. Richarda Rétiho preslávili nielen mnohé turnajové víťazstva, ale najmä progresívne, mimoriadne tvorivé a originálne šachové myslenie, ktoré dodnes obdivujú stále nové a nové generácie milovníkov šachu. Réti ako novátor v oblasti šachovej teórie sa zároveň prejavoval aj ako výrazný estét, ktorý objavoval a prezentoval umeleckú hodnotu šachu. Možno si to nie vždy uvedomujeme, ale Réti bol práve cez tvorivý prístup k šachu veľmi tesne spätý aj so súdobými umeleckými smermi, najmä z oblasti výtvarného umenia. Cez brata Rudolfa, aktívneho hudobníka, hudobného skladateľa a teoretika, veľmi citlivo vnímal aj dianie vo vtedajšej avantgardnej hudbe.
Réti môže byť príkladom aj pre súčasnosť svojou odvahou ísť proti stereotypom, slobodou myslenia a ochotou experimentovať, ale rovnako aj odhodlaním znášať dôsledky za svoje presvedčenie a vyrovnať sa s nepochopením v konzervatívnej časti svojich kolegov – významných predstaviteľov šachovej hry v Európe a vo svete.
V roku 2008 Šachový zväz Českej republiky vyhlásil Richarda Rétiho za najväčšieho českého šachistu 20. storočia. Dôvodom takéhoto hodnotenia neboli len jeho víťazstvá na významných turnajoch, ale najmä to, že Rétiho šachové partie v sebe, vo vzácnej zhode, reflektovali svet intelektu, ako aj intuície. Rétiho hra na najvyššej úrovni mala rovnako blízko k vede, ako k umeniu. Nezanedbateľná bola, z pohľadu hodnotiteľov, aj jeho celoživotná činnosť všestranného propagátora šachu, šachového publicistu a pedagóga.
Ocenením jeho mimoriadneho významu je aj jeho uvedenie do svetovej šachovej siene slávy (World Chess Hall of Fame). Stalo sa tak v apríli roku 2018, v severoamerickom meste Saint Louis a medzi najvýznamnejších svetových šachistov ho nominovali zástupcovia Medzinárodnej šachovej federácie (FIDE).
Na svojho slávneho rodáka Richarda Rétiho nezabúdajú ani Pezinčania. Každoročne, už od roku 2007, organizujú na jeho počesť medzinárodný šachový turnaj nazvaný „Memoriál Richarda Rétiho“. V tomto roku bol už jeho trinásty ročník. Po šachovom veľmajstrovi bola, na návrh autora tohto článku, od roku 2007, pomenovaná aj jedna z nových ulíc v Pezinku. Nachádza sa v lokalite blízko jeho rodného domu, ktorý dodnes stojí v areáli bývalých kúpeľov, ktoré niekoľko desaťročí Rétiovci vlastnili a prevádzkovali ako známe rekreačno -zdravotnícke zariadenie.
Šachový veľmajster Richard Réti sa narodil 28. mája 1889 v Pezinku. V roku 1920, po rozpade Rakúsko – uhorskej monarchie prijal československé občianstvo. Zomrel predčasne – 6. júna 1929 v Prahe, je pochovaný na Centrálnom cintoríne vo Viedni.
Múzeum židovskej kultúry v Bratislave otvorilo 6. júna vo svojich priestoroch výstavu o jeho živote a diele, ktorá potrvá až do 10. novembra. Následne bude prenesená do jeho rodného mesta – do Malokarpatského múzea v Pezinku.
KNIHA, KTORÁ POTEŠILA PEZINČANOV
V predvečer tohoročného Vinobrania, 19. septembra, bola v historických priestoroch Starej radnice prezentovaná kniha „Pezinok na starých pohľadniciach“. Publikácia obsahuje 211 historických pohľadníc a 54 dobových fotografií. Autorom publikácie je Oliver Solga, historik umenia, výtvarník a už šestnásť rokov aj primátor mesta Pezinok. Knihu uviedol do života popredný slovenský historik a publicista Pavel Dvořák. Pri príležitosti vydania knihy sme položili niekoľko otázok aj samotnému autorovi.
Red.: Pán primátor, čo vás viedlo k vytvoreniu takejto knihy a prečo práve staré pohľadnice?
O.S.: Staré pohľadnice a fotografie Pezinka zbieram vyše dvadsať rokov. Mám ich toľko, že som si v istom momente uvedomil, že by sa z toho dala urobiť kniha. Podobne zamerané knihy vychádzajú na Slovensku i v zahraničí a sú veľmi obľúbené najmä u „domácich“. Postupne som sa zoznámil s niekoľkými zberateľmi, ktorí mi poskytli svoje fotografie, navštívil som burzy a preštudoval veľa odbornej literatúry. Chcel som však urobiť knihu, ktorá bude iná ako ostané. Chcel som najmä kvalitné reprodukcie, zaujímavé grafické spracovanie a menej textu, lebo ľudia sa chcú hlavne pozerať a spomínať. Na konci knihy však je aj text, ktorý sa venuje jednotlivým budovám, starému pomenovaniu ulíc, alebo pripomína históriu objektu. Som rád, že vďaka mojej spolupracovníčke – grafičke Jele Pálešovej, je kniha výnimočná aj svojim grafickým spracovaním. Pozitívne bolo aj to, že Pezinčania odpovedali na našu výzvu v časopise Pezinčan a posielali nám svoje fotografie. Niektoré som vo svojej zbierke nemal, ako napríklad vlakové nešťastie na pezinskej železničnej stanici, alebo niektoré mestské budovy. Všetkým, ktorí prispeli k vydaniu knihy patrí moja vďaka. Kniha je mojou poctou rodnému mestu a pripomenutím toho, ako naše mesto vyzeralo v minulosti. Na knihe sme všetci robili zadarmo – bez nároku na honorár. Peniaze z predaja idú všetky mestu, to hovorím preto, aby ma niekto zase neobvinil, že aj takto „zarábam“, ako to bolo v prípade knihy o Kupeckom, na ktorú som nielen zohnal sponzorov, ale doplatil som ešte aj z vlastných peňazí. Aj teraz nám pomohli sponzori, dokonca už v minulom roku, pred Vinobraním.
Red.: Nedá mi nespýtať sa či po dvoch vašich úspešných knihách chystáte aj tretiu?
O.S.: Na budúci rok bude 130 rokov od narodenia a 90 rokov od úmrtia geniálneho svetového šachistu a pezinského rodáka Richarda Rétiho. A keďže kniha o ňom už desiatky rokov nevyšla, mám pripravenú knihu o jeho živote a výnimočnom šachovom majstrovstve. Knihu chystám na budúci rok v máji, kedy bude v Pezinku veľký šachový turnaj – Rétiho memoriál. Knihu mám už prakticky hotovú, zostáva ešte získať niekoľko archívnych materiálov zo zahraničia. Kniha je výsledkom môjho dvojročného štúdia všetkých dostupných materiálov, aj vďaka ktorým som zistil, že to bol mimoriadny človek, ktorého poznal celý svet. Len doma sme sa mu doteraz nijako zvlášť nevenovali. Ale to už je údel mnohých osobností – veď stále ešte platí, že doma nikto nie je prorokom.
Red.: Ďakujeme za rozhovor.
(Pezinčan, č. 10 / 2018, upravené)
JÚLIUS SATINSKÝ O OLIVEROVI SOLGOVI
Prvou knihou Olivera Solgu bola publikácia „Definície humoru“, ktorá vyšla v roku 1999. Okrem Solgových kresieb – kresleného humoru a karikatúr, v nej bolo aj niekoľko sprievodných textov, okrem iného aj od Júliusa Satinského, ktorý na margo Solgovej tvorby napísal:
Mňa fascinuje hŕstka ľudí na Slovensku, ktorí sa zaoberajú – v akejkoľvek forme – sexuálnou osvetou. Najvyšší čas, že sa zviditeľňuje na svojej výstave po tejto stránke aj slávny pezinský výtvarník – sexuológ Oliver Solga. Zdravá erotika, ktorá je v jeho tvorbe zastúpená v rôznych polohách, ma napĺňa optimizmom, že generácia, ktorú zastihne táto výstava, spojená s vydaním autorovej monografie ešte nažive, nikdy na dielo Olivera Solgu nezabudne a predá jeho odkaz generácii, ktorá ešte nie je nažive.
Ťažko sa formuluje humoristovi akákoľvek súvislá myšlienka o erotike či sexe. Zo svetových dejín vieme, že humor bol odjakživa smrteľným nepriateľom sexu a humoristi by sa v tejto oblasti nemali vypínať k výkonom. Nielen zo svetových dejín, ale aj z vlastnej praxe viem, že keď dievča partner pri erotickej kratochvíli rozosmeje, trvá veľmi dlho, kým je ochotná zvážnieť a opäť sa vrátiť k veci. Zažil som na umeleckom turné v hoteli moment, keď sme s partnerkou skoro skapali od smiechu a žiadne radovánky nepokračovali. Posteľ, na ktorej sa nám príhoda stala, bola zhodou okolností prisunutá k dvojkrídlovým dverám, pretože izba bola voľakedajší apartmán. Vedeli sme, že za dverami býva istý slávny český spevák, ale riskli sme to a začali sme sa k sebe mať.
Po chvíli sa ozval spoza dverí dôverne známy hlas: „Juloune, střídej tempa, nevydržíš!“ Ten dobrák to myslel úprimne, ale v tej chvíli nám bola jeho výzva taká strašne smiešna, a dôverne kamarátsky tón jeho hlasu taký absurdný – že to v ten večer znamenalo fiasko a koniec radovánok.
Závidím Oliverovi Solgovi, že on sa venuje erotike ako výtvarník, karikaturista – takže jeho osvetové obrázky po stenách hotelov a súkromných pracovní podnikateľov nebudú sexu na obtiaž a nespôsobia nijaké sexuálne fiaská.
Tento druh osvety je oveľa decentnejší (a o to cennejší) ako audio a video srandičky komikov.
Spomínam si ešte na jednu príhodu, ktorá by sa sotva dala vyjadriť kresleným humorom. Filmovali sme okolo senníkov na podtatranských lúkach a bola taká krásna noc, že sa nám nechcelo ísť spať do hotela. Pod tatranskými lúkami vznikali dvojice a jedna – tá najsmelšia – vyliezla po rebríku hore na senník. Schyľovalo sa k sexuálnej búrke. Chvíľu sa tam hore v sene čosi hemlesilo, potom sa ozval dievčenský hlas: „Ach, áno .. áno! Povedz, čo robíš? Povedz mi, čo robíš?!“ – a nato sa ozvala odpoveď: „Asistenta kamery u armádneho filmu!“ V tom momente aj hore na sene aj u nás dole sa všetko zlialo do takej búrky smiechu, že od smiechu aj hviezdy začali padať.
Lebo, povedzme si úprimne ako výtvarní teoretici – amatéri: Sex a smiech vysiľujú. Preto nemožno robiť obidve veci naraz. Ale ak je erotika vystavená na výstave, jej konzumenti sú v tichu výstavnej haly spôsobní a vedia, čo sa patrí. Pozerajú na dielo vystavujúceho umelca a neobchytkávajú ani obrazy ani spolunávštevníčky vernisáže. Povedzme, že obchytkávanie spolunávštevníčok ešte môže dopadnúť dobre. Ale obchytkávanie vystavených obrazov – to môže skončiť medzinárodným škandálom. Raz sme navštívili na divadelnom zájazde Rembrandtovu galériu v holandských Bruggách. Dve slovenské herečky zaostali a pohádali sa pri Rembrandtovej olejomaľbe. Hádka bola o tom, či je to olej na plátne, alebo olej na dreve. Jedna z nich poklopkala prstom na drevo – okolo výstavnej siene popadali mreže, rozhúkali sa sirény a dve znalkyne odviedla holandská polícia v putách…
Z toho všetkého plynie poučenie: decentná erotika v diele Olivera Solgu by mala byť príkladom pre všetkých nemravníkov od Brúgg až po Pezinok, odkiaľ – pokiaľ možno vo výtvarnom umení zájsť.
A nie je vylúčené, že po príjemnej vernisáži zatúži návštevník výstavy zájsť si na dve deci pezinského, ktorému v svete nieto páru.
Príjemný zážitok s Oliverom Solgom Vám želá znalec sexu, smiechu a vína, výtvarný teoretik – amatér
Julo Satinský
JÁN KUPECKÝ – MALIAR VNÚTORNEJ KRÁSY A HARMÓNIE
Príbeh významného barokového maliara – portrétistu Jána Kupeckého je príbehom umelca, ktorý išiel tvrdohlavo a urputne za svojim snom. Svojou autentickosťou a originálnosťou je svedectvom o človeku a umelcovi, ktorého neľahký údel je erbovým znamením mnohých Stredoeurópanov tej doby, ľudí s podobným osudom aj významom. Jeho cesta za umením bola dlhá, namáhavá a skoro sebazničujúca. Viedla z malého uhorského mestečka Pezinok, kde sa v roku 1666 narodil, do „veľkého sveta“. Najprv do Viedne, neskoršie do Benátok, Bologne, Florencie, Mantovy a Ríma, znovu do Viedne, ale aj do Prahy a mnohých iných európskych miest, aby svoj život a dielo zavŕšil v nemeckom Norimbergu. Tieto, ale aj ďalšie mestá navštívil najprv za účelom štúdia a neskoršie najmä kvôli početným objednávkam, ktoré mu prichádzali od najvýznamnejších osobností tej doby.
Kupeckého dielo je dnes zastúpené v mnohých významných galériách a súkromných zbierkach po celej Európe. V širokom kontexte barokového umenia, konkrétne portrétu, bol neopakovateľnou osobnosťou, hodnou nášho obdivu, ale aj podrobného skúmania. Bol jedným z najväčších európskych barokových portrétistov pôsobiacich v prvej polovici osemnásteho storočia a zároveň aj najvýznamnejším umelcom pochádzajúcim z nášho stredoeurópskeho regiónu. Jeho meno sa už dávno stalo synonymom veľkého maliarskeho portrétneho umenia a jeho obrazy nestratili nič zo svojej príťažlivosti a sugestívnosti, a to ani s odstupom troch storočí. Pozoruhodné a obdivuhodné bolo aj to, že Kupecký svoje portrétne majstrovstvo a maliarske techniky zdokonaľoval po celý svoj život.
Ján Kupecký pochádzal z rodiny českých exulantov. Do Pezinka sa jeho rodičia prisťahovali z Mladej Boleslavy, odkiaľ museli odísť pre svoje českobratské vierovyznanie. Vo vinohradníckom a baníckom, v tej dobe už slobodnom kráľovskom meste, našla rodina Kupeckých možnosť uplatniť sa v prostredí, ktoré bolo nielen nábožensky tolerantnejšie, ale žičilo aj obchodu a rozvoju remesiel. Okrem toho tu už žila aj početná česká menšina. Mladý Kupecký sa mal stať, tak ako jeho otec, tkáčom a pokračovať tak v rodinnej tradícii. Odmietavý postoj k rozhodnutiu rodičov a túžba venovať sa umeleckej tvorbe ho priviedli k tomu, že už ako pätnásťročný svoje rodisko tajne opustil. Po úteku z domu sa túlal a pretĺkal sa ako sa dalo, živil sa rôznymi pomocnými prácami, často vymieňal svoje kresby za jedlo, dokonca aj žobral. Jeho šťastím bolo, že pri potulkách po Záhorí natrafil v Holíči na svojho budúceho učiteľa, rakúskeho maliara Benedikta Clausa, ktorý práve reštauroval maľby v tamojšom zámku. Claus, ktorý rýchlo odhalil mimoriadny talent mladého chlapca, si ho zobral po skončení prác na zámku so sebou do Viedne. Po troch učňovských rokoch strávených v tomto meste odišiel s odporúčajúcim listom svojho učiteľa do Benátok. Tu však ani v jednej z početných maliarskych dielní nenašiel možnosť obživy ani vzdelania, a tak pokračoval v ceste za svojim snom do vtedajšieho centra svetového umenia, do Ríma. V tomto „hlavnom meste kresťanstva a umenia“ zotrval skoro dvadsaťpäť rokov. Spočiatku sa živil vyhotovovaním kópii obrazov iných maliarov a popri tom študoval tvorbu najvýznamnejších talianskych renesančných a barokových maliarov. Už skoro po príchode do Ríma sa zoznámil s mnohými, najmä nemeckými umelcami, ktorí tu žili a navzájom si pomáhali v prostredí obrovskej produkcie, ale aj konkurencie. Z tohto obdobia sa nám, žiaľ, veľa obrazov nezachovalo, no aj z toho mála treba spomenúť aspoň vynikajúci portrét mladého Michaela Kreisingera ( dnes Národní galerie Praha) a obraz Traja žobráci ( Alegória), ktorý sa nachádza v Budapešti. Z rímskeho obdobia sa zachovalo aj niekoľko portrétov starozákonných prorokov a apoštolov a dokonca aj prvé autoportréty.
V Ríme našiel Kupecký svojich prvých objednávateľov a mecenášov. Medzi najvýznamnejších z nich patril Alexander Benedykt Sobieski, syn slávneho poľského kráľa Jána Sobieskeho. Tu sa stretol aj s významným rakúskym diplomatom kniežaťom Antonom Floriánom Lichtenštajnom a jeho synom Johannom Adamom, ktorí ho presvedčili, aby sa presťahoval do Viedne, ktorá bola v tej dobe nielen politickým a ekonomickým centrom monarchie, ale aj mestom, v ktorom ako huby po daždi vyrastali nové barokové paláce, mimoriadne sa darilo výtvarnému umeniu, hudbe, divadlu, ale napríklad aj umeleckým remeslám a móde. Do Viedne prišiel Kupecký koncom roku 1706, alebo začiatkom roku 1707 a zotrval tu až do roku 1723. Viedenské obdobie patrí k jeho najplodnejšiemu tvorivému obdobiu. Mal množstvo objednávok najmä z radov najvyššej šľachty a významných cirkevných hodnostárov. Z reprezentatívnych podobizní viedenského obdobia treba spomenúť aspoň portréty cisára Jozefa I. a Karola VI., ako aj portréty ruského cára Petra I., za ktorým vycestoval do Karlových Varov, kde sa cár liečil. Významné sú aj jeho portréty princa Eugena Savojského, ktorý sa stal Kupeckého mecenášom a priateľom. Kupecký v tomto období zamestnával aj veľa žiakov, z ktorých sa mnohí neskoršie stali oceňovanými umelcami. Kupecký sa stal na istú dobu aj oficiálnym dvorným maliarom, hoci sa traduje, že tento titul, v mene svojej slobody a nezávislosti, odmietal.
Vo Viedni sa Kupecký v pokročilom veku oženil so Zuzanou Clausovou, dcérou svojho prvého učiteľa. Mal s ňou dve deti dcéru a syna, žiaľ ani jeden z nich sa nedožil dospelého veku. Manželstvo bolo nešťastné aj preto, že Zuzana ho dlhé roky podvádzala s istým dánskym kazateľom, ktorý pôsobil v rodine ako učiteľ ich detí a z Viedne si ho priviedla aj do Norimbergu.
Kupecký po istom čase začal veľmi intenzívne pociťovať závisť kolegov, a mnohí ho varovali aj pred nebezpečenstvom, ktoré mu hrozilo v súvislosti s jeho vierovyznaním. V roku 1723 preto tajne opustil Viedeň a prijal ponuku od svojich nemeckých kolegov – maliarov a presťahoval sa do Norimbergu, kde žil až do smrti 16. júla 1740. Podľa jeho poslednej vôle ho pochovali do hrobu s jeho milovaným synom Krištofom Johannom, ktorý zomrel ako šestnásťročný, v roku 1733. Ich spoločný hrob sa nachádza na cintoríne St. Johannes Friedhof v Norimbergu .
Ján Kupecký aj v Nemecku vytvoril niekoľko významných portrétov tamojších šľachticov, bohatých mešťanov, ale aj vedcov a umelcov. Okrem toho tu namaľoval aj obrazy s historickou, náboženskou a žánrovou tématikou. Mnohé z nich sú dnes stratené, alebo sa možno nachádzajú zabudnuté v depozitoch a súkromných zbierkach pod cudzími menami, alebo označené ako diela neznámych majstrov. Z tohto norimberského obdobia treba spomenúť aspoň vynikajúce psychologizujúce portréty norimberského obchodníka J.F. Sicharta ( NG Praha), či možno jeden z jeho posledných obrazov – portrét maliara Jorga Dürenfurtha so živým kaprom. Tento obraz je odborníkmi označovaný ako pozoruhodné realistické dielo, ktoré „v určitom zmysle predznamenáva meštiansku maľbu 19. storočia“.
Kupeckého portréty sú plné energie, vnútornej krásy a pokoja. Sú rozjímaním o zmysle života, o dobe, v ktorej žil a o tom, či má umenie vôbec nejaký zmysel. A tiež prečo je krása skoro vždy vykúpená bolesťou. Sú zároveň verným majstrovským zobrazením portrétovanej osoby, často v jej typickom reprezentačnom prostredí, s veľkým zmyslom pre detail. Najviac si však ceníme v jeho diele zachytenie psychického rozpoloženia zobrazovaného, jeho vnútorného sveta zašifrovaného do výrazu tváre, pohľadu alebo gesta. Jeho portréty sú dôverným vyjadrením vzťahu umelca a jeho modelu, zobrazením hĺbky ľudskej duše, v spojení so skoro fotografickou vernosťou zobrazovaného. Tým všetkým sa radí Kupecký medzi najvýznamnejších portrétistov svojej epochy. Z mnohých takýchto diel treba spomenúť aspoň elegantný portrét maliara miniatúr Karla Bruniho, alebo portrét príťažlivej mladej dámy Hedvigy Wussinovej. Obidve tieto podobizne, ktoré môžeme pokojne označiť ako Kupeckého „opus magnum“ sa nachádzajú v zbierkach pražskej Národnej galérie.
Osobitnú kapitolu hodnú našej pozornosti tvoria Kupeckého autoportréty. Zobrazeniu svojej tváre venoval veľkú pozornosť a tak môžeme v jeho podobizniach, ktorých je viac ako dvadsať, registrovať nielen vekom sa meniacu fyzickú podobu, ale aj duševné rozpoloženie, v závere života aj smútok a súženie spôsobené stratou talentovaného syna, ktorý bol jeho veľkou nádejou a potešením. V posledných autoportrétoch zaznamenal nielen vonkajšie príznaky svojich chorôb, ale aj vnútornú bolesť z nešťastného a nenaplneného manželstva. Z mnohých skorších autoportrétov treba spomenúť aspoň Autoportrét s fajkou alebo Autoportrét s pútnickou palicou, ktoré sa nachádzajú v pražskej Národnej galérii. Tu sa nachádza aj majstrovský Autoportrét s manželkou, ktorá je zachytená ako portrétom na maliarskom stojane. Medzi vzácne diela môžeme zaradiť aj Rodinný portrét s manželkou a synom, ktorý sa nachádza v Budapešti, a tiež početné portréty priateľov – maliarov a hudobníkov.
Popri oficiálnych a vskutku reprezentatívnych portrétoch vytvoril Kupecký aj množstvo obrazov s náboženskými motívmi a alegóriami, a rovnako sa v jeho tvorbe stretneme aj s podobizňami prostých ľudí z jeho najbližšieho okolia, ba nájdeme dokonca aj portréty žobrákov. Mnohé jeho diel nepoznáme, vieme o nich len s dochovaných grafických listov, ktoré vytvorili jeho súčasníci, významný nemeckí grafici a rytci a to podľa jeho olejomalieb a možno aj za jeho aktívnej účasti. Tieto grafické listy, ktorých je viac ako dvesto, sú vytvorené vzácnou grafickou technikou – mezzotintou, ktorá svojou mäkkosťou a širokou škálou čierno-bielych a šedých tónov a odtieňov dokonale interpretuje mäkkosť olejomalieb.
Na Slovensku sa nám z maliarskeho diela Jána Kupeckého zachovalo len veľmi málo. Niekoľko obrazov sa nachádza v galériách, niekoľko aj v súkromných zbierkach. Dajú sa spočítať na prstoch dvoch rúk. Z tohto pohľadu je pre nás významný portrét učenca Mateja Bela, ktorý vlastní Gemersko – malohontské múzeum v Rimavskej Sobote, rovnako ako len nedávno získaný autoportrét nachádzajúci sa v Slovenskej národnej galérií. V roku 2016 nový majiteľ pezinského zámku zakúpil na aukcii v Prahe Kupeckého mimoriadny obraz sv. František, ktorý bude umiestnený v tamojšej zámockej kaplnke.
V Pezinku, v rodisku Jána Kupeckého sa zachoval rodný dom, ktorý však, ako ukázal aj nedávny archeologický výskum, v priebehu 350. rokov prešiel niekoľkými prestavbami. V minulom roku sa Pezinčanom po dlhých rokoch úsilia vrátil tento dom do majetku mesta a hneď sa začalo s jeho obnovou. V blízkej budúcnosti v ňom bude umiestnená expozícia o živote a diele tohto veľkého barokového umelca.
Len nedávno vydalo mesto Pezinok aj obsiahlu monografiu o živote a diele Jána Kupeckého, ktorá je na Slovensku prvou svojho druhu po viac ako šesťdesiatich rokoch.
Napriek spomínaným faktom sme presvedčení, že Ján Kupecký by si zaslúžil našu oveľa väčšiu pozornosť, pretože doterajšia prezentácia jeho životného príbehu a rovnako tak aj jeho maliarskeho diela je nedostatočná a vonkoncom nie úmerná jeho veľkosti a významu.
Jána Kupeckého si privlastňujú rovnako Česi, Rakúšania, Nemci, Maďari aj my, Slováci, ale napriek tomu sme mu v skúmaní a prezentácii jeho mimoriadneho diela všetci ešte veľmi veľa dlžní.
(Článok bol publikovaný v Katolíckych novinách)
Za publikáciu JÁN KUPECKÝ – ŽIVOT A DIELO, vydanú v roku 2016 získal jej autor Oliver Solga v roku 2017 Medzinárodnú hlavnú cenu Egona Erwina Kischa.